Bolel si, ale už nebolíš, žeby ten pocit vystriedal iný?
Už nebolíš, už len chýbaš.
Noc je nepokojná, láska ma pohrýzla,
únavou padá moja duša,
čosi tak krásne sa v nej drsným pohybom zrútilo.
Kto si? Ako si sa dostal dnu?
Čo za prázdno si to len spôsobil.
Už ani knôt na sviečke nehorí, všetko uhlie zhorelo.
Ostal dym.
Ostal strach.
Aj rána sú zlé.
Aj vtedy mi chýbaš...tak bolestivo chýbaš.
Je ticho.
Lákavo pôsobivé.
Tajne nechcené.
Vlnobitie myšlienok.
Hmlisté bludisko.
Zákonitosť.
Ostať či ísť?
Padni na zem aj ty, nájdem ťa!
Chladný deň.
A na duši opäť prázdno nocí, vodopád sĺz bez pomoci.
Je tma.
A svetlo...už ani ono sa ďalej nevládalo prizerať.
Slová klamú, pohľady mrazia, dotyky sú prázdne.
Pravda.
Už nepočuť nebeské tóny, nevidieť hory, necítiť ľudí, kvety nevoňajú.
Už márne hádžem sieť, márne hádžem kotvu.
Stroskotám aj tak.
Ach ako len bolíš, vlastne chýbaš.
Zúrivo zatínam zuby, ešte chvíľu, ešte, ešte chvíľu vydržím.
Nájdem Ťa.
Nepozeraj sa hore, keď nevieš čo tam uvidíš.
Neskáč do vody, kým nevieš aká hlboká je.
Nezamiluj sa, kým nevieš akého človeka sa rozhodneš milovať.
Och...aký je len studený tento mesiac.
Vrie voda na čaj.
Ten čo zahreje, keď stojím na okne.
Je dosť vysoko aby som to mohla úspešne vzdať.
A tak padám.
Padám na svoje dno, kde sa unavene rozhodnem spať.
Je deň.
Je čas.
Čas nech nezmeškám svoj život.
Preto už nebolíš, už len chýbaš.
Ale aj to prejde.